Pohľad späť, keď som na pár rokov vkročila do sveta,
ktorý vidím dnes úplne inak
Po rokoch štúdií ŠUP, VŠVU (dokopy 10 rokov), po rokoch praxe v Burnett, BBDO, Jandl, core4, Wunderman Vienna a aj z dôvodu presunu v živote do inej krajiny, prijatie role matky a iných okolností som dospela k pocitu potreby sa úprimne voči sebe definovať. Po spätnom ohladnutí tu píšem krátkodlší príbeh o mojej “ brand (end) love story”, ktorá vznikla z viacerých okolností, situácií a udalostí, pod vplyvom rozhodnutí iných ľudí, mojich, energií dejov a aj „Božieho“ zásahu v pravý okamih. A práve tento fakt bol rozhodujúcim a udelil príbehu status „vyniesť na svetlo sveta“.
Komerčná reklama nie je sféra, kam by ma moja duša ťahala, nikdy ma úprimne nechytila za srdce. Ale z akéhosi dôvodu ma tam život poslal. Dostala som možnosť „nahliadnuť za scénu“ a vidieť ako sa veci v skutočnosti riešili, aké životy žili tvorcovia reklám, aké hodnoty prezentovali navonok a vnútri seba a plno iných detailov z tejto scény za oponou.
Tvoriť perfektné umelé vizuály a spájať ich dokopy
s pasujúcimi „headlines“ už dnes nevidím ako zmysluplné. A keď už aj umelá inteligencia začala dnes predvádzať svoje „schopnosti“ celý tento „business“ dostáva šancu sa nanovo a možno aj pravdivo definovať.
Najväčšia výzva v mojom profesnom živote prišla, keď ma prijali do WLB na pozíciu graphic designer. Po tom, čo som vypracovala niekoľko zadaní a kreatívny direktor Peter K. mi po viacerých týždňoch zatelefonoval, že ma prijímajú do teamu. V prvý deň práce mi povedal, že budem pracovať v teame pre cigaretovú značku L&M. A čo teraz? Prijať údel osudu s ísť. Moje akademické vzdelanie, štúdium, profesori z VŠVU (profesori Longauer, Stankoci, Drličiak) profesor Pichler(ŠÚV), uvedomelí a inteligentní ľudia, ktorí nás podporovali v tom, ako vytvárať vyššiu estetiku a hľadať výtvarné hodnoty, dostali teraz facku cez tvár. Po roku a 8 mesiacoch som odišla.
Cez ruky mi prešli aj krásne projekty, a klienti, na ktorých veľmi rada spomínam. Krásne krabice na čokoládu pre Fidorky, krásne kreditné karty pre Unicreditbank a kopec zaujímavých kreatívnych príbehov. Ale ako sám (pán Pastier) v prednáške na digitálnej univerzite raz povedal, že tie kampane, čo sa robia na “Zlaté klince“ v realite nefungujú, s tým si dovolím z časti aj súhlasiť. Arťáci seniori radi/neradi na týchto projektoch pracovali. Píšiť sa soškami na poličkách je celkom vzrušujúce. Kto ich okrem nich samotných vidí? :). A o čo tu vlastne išlo a stále ide?
O pána menom „Ego“, „pieskovisko, kategória „Art Direktor roka“? Chlapčenský svet v dospeláckej podobe alebo presne naopak?
Tie „veľké love“ vyhodené do vzduchu pre pocit dôležitosti, zlaté sošky za klamstvo. Falošná ilúzia kreativity má veľkú cenu aj dnes. Ale tá „suma“ by mohla mať aj iný zmysel a dať niečom inému reálny rozmer v bežnom ľudskom živote. Napríklad v pediatrickej nemocnici v podunajských Biskupiciach alebo aj na Kramároch by potrebovali dosť súrne nové wc, alebo len také kraviny ako nový nábytok do izieb alebo wc papier. Pretože ten jeden kus z ministerstva zdravotníctva je pre tri osoby na izbe akosi na týždeň málo.
Všade v kreatívnych teamoch bolo „očividne“ málo žien . Jedna, dve maximálne.
What’s the problem? Dve dekády dozadu. Ako je to presne dnes, neviem. Všade boli a sú viditeľní vo veľkej prevahe muži. Je to môj postreh, nebudem ho komentovať analyzovať, ani sa ním zaoberať. Ale úprimne reklamy, typu “dajme tam nejakú peknú babenku” boli síce esteticky príťažlivé, ale hĺbkovo plytké. Pre mňa sú len svedectvom o tom, na akej ľudskej a duchovnej úrovni boli vtedy ich tvorcovia. A doba samotná.
Zobrazovať červené našpúlené pery, „prsia od veľkosti 4“ tam, kde to vôbec nemá logiku a dôvod. Možný súvis je len zrkadlom nezrelého a aktuálneho mentálneho nastavenia jeho tvorcu. Sexuálne symboly sú fajn, ale nepatria všade, do reklamy len v konkrétnom kontexte a len do konkrétnej kategórie. A už vôbec nie do reklamy pre firmu, ktorá predáva napríklad bezpečnostné dvere. (Digitálna kresba, kde na letiacich dverách sedí v latexovom korzete „sexi kosť“, ktorej ten korzet praská vo švíkoch presne v tom mieste, kde majú prsia prirodzene najväčší objem. Headline: „Chráňte si to najvzácnejšie , čo doma máte“). Majiteľ firmy povedal verejnosti o sebe a svojom duševnom stave viac ako by si možno želal.
Celá tá éra umelo vykonštruovaného feminizmu, tzv. západného ekonomického kapitalizmu a snahy o rovnoprávnosť. Dá sa zrovnoprávniť niečo, čo je postavené na iných princípoch a poslaní? Muž a žena sa môžu/smú/musia len dopĺňať. Toto všetko posunulo aj jednu veľkú éru kreativity a nášho života do čudného priestoru, kde keby neexistovali umelé prsia, zadky v minisukniach, „prirodzene“ blonďavé modelky, vysoké platformové topánky, overaly, krátke sukničky a červené pery, tak asi nič nepredáte a nezaujmete pozornosť. Celá tá éra „otvorených hraníc“ bez mantinelov prešla viac ako 100x za červenú čiaru a späť a vytvorila dojem a pocit bezvýchodiskového dna.
Úvahová vsuvka
“Skúsiť vytvoriť nový život a takmer prísť o vlastný, keď sa ten nový pokúšate priviesť na svet. Samotný život a smrť určujú mantinely tej pravej kreativity. Chýba mi esencia pocitov a foriem, všetko je často monotónne jednofarebné. Pošta je žltá, telekom ružový, orange oranžový, elektrodom modrý, lidl zase žltý, bipa zase ružová, zalando zase oranžové, tá známa vaľká banka modrá…
Ale kde je ľudský a spoločensky zodpovedný rozmer niektorých veľkých značiek? Kde sú projekty podporujúce potreby detí, aj tých postihnutých, žien, aj tých samoživiteliek, obyčajného ľudského života, ktorý včera vyhasol, aby si niekto z vládcov krajín, kde teraz zúri vojna mohol kúpiť byt v Londýne? Čo budete robiť, keď vám dôjde pantonovník farieb a nebude tu žiaden vojak, lebo ženy nebudú rodiť deti do tohto sveta? „Umelá inteligencia spasí svet“.
Koniec úvahovej vsuvky